Kráčal po chodníku. Mal neistý krok. Cez rozšírené zreničky prijímal svetlo, ktoré mu na sietnici vytvárali obraz. Iný, aký bol v skutočnosti. Vyšiel práve zo šera kríkov, za panelákom. Tam si po pamäti napumpoval žilu. Odula sa nedočkavo. Každá krvinka túžobne očakávala ten moment. A on sa opäť, do záhybu kože, pokúšal vytetovať ornament.
Býval na piatom poschodí. Priamo pod strechou. Tam vládol svojej slabosti. Ako kastelán vo veži spravoval svoju bolesť. Absorboval svetlá z mesta, spoza doskami obitého okna. To svetlo v sebe delil na odtiene, ktoré chcel a tie, ktoré mu veľa pripomínali. Za roky vstúpil do tých svetiel. Zbieral sa naspäť. Opatrne v každom záblesku sa preosiatím snažil dostať to, čo mu patrilo. Skladal sa pomaly dokopy. Chvíľami dokázal myslieť na niečo iné, ako na chuť, to svetlo precitnúť naplno.
Na to poschodie viedla komplikovaná cesta. Prešiel ju nespočetne veľa krát. Vyviezol sa výťahom. Spával v posteli. Vykrajoval zo seba kusy a nechával ich za dverami. Tak aby tie svetlá si ich mohli ohmatať, rozobrať. V tú noc sa zobudil. V hlave mu búšilo srdce, život sa do neho nezmestil. Otvoril okno. Mal pocit, že sa práve narodil. Všetko tomu nasvedčovalo. Za sebou cítil tmu a bolesť, ktorá pomaly ustupovala. Zrovnávala všetky výčnelky, chcel byť na to pripravený. No bola to ruleta a on mizerný hráč. Na chvíľu sa zachvel, zaostril a zbadal presýpacie hodiny a posledné zrnká. Cítil, že každým okamihom sa dej rozbehne. Premeriaval si pohľadom ruky. Odhadoval ich dĺžku a zvažoval, ako tie hodiny v posledný moment prevráti. Otvoril okno. Zacítil chlad, ako objatie niekoho, po kom veľmi túžil. Hodiny neprevrátil. Noc sa dala do pohybu. Ruku mal zrazu veľmi dlhú a pozeral koho cez to otvorené okno zdrapí. Nedočiahol. Chýbalo tak málo. Začal sa štverať na parapetu. Odhodlaný, že ho nik nezastaví. Zrazu zacítil teplo. Niekto ho zozadu silno objal. Zacítil ženské dlane a horúci dych na chrbte, ktorý spaľoval jeho fantáziu. Hodiny zmizli. Zrazu bol malý a krehký.
Spomenul si na ten okamih po dlhšom čase, keď sedel potme vo svojej izbe. Až vtedy pochopil prečo je okno tak zabezpečené. Uvidel na zemi matrac. Deku ledabolo pohodenú na zemi. Prevrátený nočník pri dverách. Obité steny. A viac nič. V jeden deň, skoro ráno sa dvere otvorili. Stála v nich ona, majiteľka ženských dlaní. Cez ruku preložené vyžehlené oblečenie. Unavenými očami pozerala na neho, ako tam sedí na zemi.
„Obleč sa. Ukážem ti niečo pekné.“ Povedala a nadvihla ruku z úkladne poskladanými kusmi odevu. Vtedy jej to ešte nepovedal, že nikam nemuseli chodiť. Že práve vtedy uvidel to najkrajšie, čo sa vidieť dá.
Komentáre